Veľakrát si myslíme, že potrebujeme dovolenku a pritom si stačí dovoliť nič nerobiť...

 ...predstav si ten pocit, ktorý máš na dovolenke - bez povinností, bez každodenného kolotoča, bez starostí, len prítomný okamih. A teraz sa skús opýtať, čo ti bráni v tom, aby si ten istý pocit mala doma? Potrebujeme naozaj fyzicky odísť alebo sa stačí len mentálne prestaviť? 

Posledné týždne boli pre mňa plné nových uvedomení a precitnutí. Som doma, single, bezdetná, nezamestnaná a predsa som si nevedela dovoliť oddychovať. Šialené, ja viem. Stále som bežala na "zotrvačník", automaticky som bola v strehu, lebo som tak doteraz žila - stále niečo riešiť, stále niečo zachraňovať, stále nejaká dráma, stále niečo vymýšľať, stále niekomu pomáhať, proste stále niečo robiť😑 Cítila som ako mám telo stále napäté, ako mi myseľ furt podsúvala nekonečno scenárov - "ešte toto", "ale mala by si", "toto musíš", atď. Poznáme to všetci.

Ale jedného dňa som si povedala, že stačilo. Že prečo si proste neužiť, že nič nemusím?! A zrazu prišla taká vlna pokoja a bezpečia, že som jeden deň prespala takmer celý a pokračovala celou nocou a bez výčitiek. Proste som si to dovolila. A čuduj sa svete, nič zlé sa nestalo😄

Je to šialená "diagnóza", v ktorej žijeme. "Diagnóza", kde sme uverili, že oddych si musíme zaslúžiť. Je to choré. A tiež s chodením na dovolenky, jasné, je to úžasné spoznávať nové miesta, nové vône, chute, kultúru, atď., ale je to skutočný oddych alebo len ďalšie podnety, ktoré musí telo spracovať? 
Môj bývalý šéf zahlásil, že on si nevie predstaviť, že by nič nerobil a ja na to, že "nie každý vie oddychovať". Kedysi som si myslela, že potrebujem aktívny oddych alebo ísť preč alebo proste robiť niečo čím zamestnám myseľ. A tam je ten koreň podľa mňa. Som pol roka doma, sama so svojimi myšlienkami a veľa ľudí to nevie a úplne tomu rozumiem. V tom tichu človek zrazu počuje strašne veľa vecí, myšlienok, hlasov, ktoré väčšina ani nie sú jeho. 

Nebolo to zo začiatku príjemné, ale postupne sa mi podarilo "upratať" a rozlíšiť, čo v tej hlave je moje a čo je iba šum okolia. A skutočne platí, čo sa všade hovorí a píše, že my sami vieme "ovládať" svoju myseľ. Ale dovolím si tvrdiť, že to "ovládnutie", nie je násilné potlačenie nejakej myšlienky, lebo ona sa môže vracať z nejakého dôvodu a môže nás "strašiť". Až v momente, keď s ňou ostaneme len tak, aj s emóciami, ktoré sú s ňou spojené, tak až vtedy nás môže skutočne "opustiť".

A keď si takto človek uprace, zrazu príde ticho, pokoj, kľud a totálne spomalenie. A zrazu si uvedomíš, že ti absolútne nič nechýba, lebo tu a teraz to tak v skutočnosti je. Som za to, aby sme si pravidelne dovolili cítiť to a nechali sa tým doslova nasýtiť, nasýtiť telo pokojom a kľudom a dovoliť si neriešiť každú sekundu dňa niečo. Je to extrémne vyčerpávajúce. Keby mi niekto pred rokom povedal, že niečo takéto budem písať, tak ho vysmejem, pretože som bola netrpezlivá a mala extrémne veľa energie, vždy som sa niekam ponáhľala, ale pred pár dňami mi došlo, že "už som tam" - už som dorazila do cieľa - domov = k sebe💜...a všetko ostatné má čas...